Caedyrn a odhalené tajomstvá (3)

9. srpna 2016 v 22:12 | Dreyonea |  Caedyrn
Caedyrn je večne nespokojná hlavná postava niekoľkých príbehov a má rád lesklé predmety.
Upozornenie: nevhodné výrazy, láska medzi dvomi mužmi, krv a násilie


Erik vstal spolu so slnkom. Ponaťahoval stuhnuté svaly, kdesi v chrbte mu zaprašťalo a on sa konečne cítil pripravený na nový deň. Pohľadom zavadil o spiaceho Caedyrna a prešiel k Pferdovi, ktorý rovnako tak driemal. Pokiaľ si dobre spomínal, Caedyrn mal držať stráž. Povzdychol si a pohľad znova obrátil k malému mužovi. Bol o hlavu nižší a váhovo by bolo takých treba aspoň dvoch aby sa vyrovnali Erikovi. Dlhé červené vlasy sa rozprestierali na všetky strany od spiacej postavy, tie prehodené ponad ústa sa občas nadvihli ako vydychoval. Vyzeral krehko. Ako dieťa.


Čerstvo prebratý Severan zišiel k neďalekému potoku, niekoľkokrát si ošpliechal tvár a začal napĺňať vak s vodou. Pričupený pozoroval rýchle vlnky, ktoré sa rútili niekam k rieke alebo jazeru. Jeho myšlienky zase raz skĺzavali na tenkú postavu jeho nového priateľa. Známosť. Spolucestovateľa. Predstavil si dlhé pramene vlasov, lesknúce sa ako meď, ako mu prekĺzavajú pomedzi prsty. Vybavil si sivé oči, v ktorých odraz ohňa vyzeral živší než skutočné plamene. Prechádzal po malom nose posiatom hnedastými pehami, lícne kosti tiež ukryté pod fliačikmi. Nad hornou perou mal nenápadné strnisko, ktoré nie a nie prerásť do ryšavej brady. A jeho pery samotné. Keď ho videl prvý krát, boli tenké a vyschnuté, teraz boli červené a Caedyrn si ich večne nervózne ohrýzal, čo si určite neuvedomoval. Vyzeral pri tom tak-
Erikovi sa podlomili nohy a včas sa pleskol na suchý kúsok skaly trčiacej z vody. Druhú ruku mal po lakeť v potoku a cítil pod ňou slizké riasy a niečo sa mu zaručene obmotávalo okolo prstov, ale ohnivé vlasy to neboli. Nahnevane sa postavil a pohľadom spražil hrču v nohaviciach.

-Skutočne? Teraz? Nad ním?- zahľadel sa na modrú oblohu a chvíľu preklínal Freya s Lokim, nič iné mu neostávalo. Až keď sa úplne upokojil, vrátil sa do táboriska.

Caedyrn. Ako sa mu to predstavil? Nejaká hrozná komolenina písmen a potom "V mysli si hovorím Caedyrn." Skutočne nemal nikoho, kto by hovoril jeho meno? Kto by ho opakoval, kto by mu ho šepkal do ucha?

Stále spal. Pferd už bol hore a odišiel sa nažrať, ale Caedyrn ostal na mieste, okrem toho, že teraz bol stočený na druhom boku a občas zachrapol. Erik sa usmial, predošlé myšlienky sa k nemu začali hrnúť ako víchrica, avšak prv než stihli napáchať nejaké zlo, Pferd zaerdžal.

-Čo sa deje?-

Kôň na odpoveď pohodil hlavou smerom, ktorým sa chystali vybrať.
Dve postavy. Dvaja muži. Jeden sa niesol svižným tanečným krokom, zatiaľ čo druhý sa šuchtal a pridržiaval si nemotornú hnedú rób. Mních.

-Caedyrn, vstávaj,- Erik si pripevnil meč k opasku a ešte niekoľko krát oslovil spiaceho muža.

-Caedyrn,- zopakoval znova a zas, nechal nech sa mu jeho meno prevaľuje na jazyku.

-Caedyrn, sú tam mnísi!-

Pravidelný dych ustal až keď cudzinci boli príliš blízko.

- Cagwrtfaéldúbhteyrn,- vyslovil čiernovlasý cudzinec s prekvapivou ľahkosťou.

Jedno oko sa otvorilo a Erik zaspätkoval pri pohľade na úzku štrbinku, ktorá sa po chvíli na svetle sformovala do klasickej čiernej bodky predstavujúcej zrenicu človeka. Dokonca sa mu zdalo, že Caedyrn má o jedno viečko viac, než je normálne, prisahal by, že pred tým, než sa zrenička zaokrúhlila, videl ako sa z oka stiahla blana.

-Dragomir,- zavrčal, keď vstával.

-Nemáš kdesi ležať na kope panien a zlata?-

-A ty nemáš zvádzať pútnikov z ciest alebo niečo podobné?-

-To robia bludičky, jašterica.-

-Nie som jašterica, víla.-

-Nie som víla, ty...-

Caedyrn víťazoslávne zakmital obočím a zložil si ruky na hrudi. Erik vedel, že jeho spoločník hovorí jeho jazykom. S hrozným prízvukom, ale stále mu rozumel, no cudzinec, akoby nehovoril nijakým jazykom. Jeho slová jednoducho boli, rovnako ako to bolo u Pferda. Mágia.

V tom sa ozval štvrtý muž v hnedej róbe a roztraseným hlasom začal niečo bľabotať. Bol to podobný dialekt akým sa Caedyrn dohováral s predošlými mníchmi, ale Erik si nemohol byť istý. Rýchly spevavý jazyk mu ušiel jedným uchom dnu druhým von.

Čiernovlasý muž sa obrátil na svojho spoločníka s upokojujúcim tónom: -Sme starí známi, možno starší než by si chcel vedieť. V minulosti sme mali pár nezhôd ohľadom jeho brata a-

Muž bol prerušený rýchlym kopancom do rozkroku a následným stretom Caedyrnovho kolena a jeho nosa, keď sa predklonil od bolesti z predošlého úderu. Mních zvýskol a Erik sa pripravil do útoku, keby bolo potreba jeho červenovlasému spoločníkovi pomôcť aby si potom vysvetlili zopár drobností.
Ryšavec sa zvrtol a tentoraz nakopol zohnutého cudzinca z boku a poslal ho k zemi.

-Ty drevňanský kus lajna. Tvoj otec bol krikľúň a tvoja matka vodníkov krčah!-

Červené vlasy sa zase raz zavírili a Erik by si nikdy nepomyslel, že v tak malom tele sa môže nachádzať toľko zlosti. Ale zas by si ani nepomyslel, že ľudia dokážu pľuť oheň. Ešte chvíľu pozoroval Caedyrna ako kope do ležiaceho muža a odpľúva horiace sliny. Na jednu stúpil prv než chytilo suché ledabolo nahádzané drevo, čo včera nazbierali na oheň. Lesný požiar by jeho zúrivému spoločníkovi pravdepodobne neublížil, ale prečo riskovať. Nakoniec ho chytil za plece.

-Desíš toho mnícha.-

-Ten je asi ťažko mních, keď je tu s týmto... Kde si, ty zbabelec?-

Čiernovlasý muž sa zhmotnil niekoľko krokov od svojho oblečenia, ktoré ostali presne na mieste, kde doň Caedyrn kopal.

-Moja košeľa! Za to mi draho zaplatíš, dráčik,-

Čierne vlasy sa vznášali a na okrajoch sa rozplývali do nekonečnej tmy. Jeho bledé nahé telo mierne žiarilo a napriek tomu, že už deň pokročil, zdalo sa že v okolí táboriska ja hlboká bezhviezdna noc.

-Priviažem ťa k obetnému stĺpu, Dragomir a budem si užívať pohľad na to ako ťa ostatní duchovia žerú.-

-Pre teba sme bohovia.-

-Pre mňa určite nie a už vôbec nie ty. Kedy ti naposledy niekto obetoval? Och áno už viem.-

Erik musel rýchlo ucuknúť, Caedyrnovo plece priam horelo. Mal pocit, že by ich mal upokojiť, už len pri pohľade na krčiaceho sa mnícha a Pferda ukrývajúceho sa pred nadpozemskými bytosťami v lese. Caedyrn pokračoval: -Spomínam si na tú dedinku. Spomínam si na každého jedného človeka tam, na tie malé deti. Och, pamätám si ako kričali. Bol tam aj ten dom, nejakí bohatí obchodníci zo západu. Otec a matka. Och, ako ten ich drahý hodváb horel.-

V tú chvíľu rysy čiernovlasého muža stvrdli. Malý prejav počúval s kamennou tvárou, no zmienka o obchodníkoch ho vyviedla z miery.

-Ah, ale. Práve oni boli kresťania, prečo by ti na nich záležalo? Mal si celú dedinku, 35 ľudí, ktorí ťa uctievali a potom tam boli oni. Traja kresťania.-

Z hrdla ducha sa vydralo nadprirodzené zavrčanie, ale prv než stihol Caedyrna roztrhať ho zastavil mních. Všetko stíchlo.

Tichý hlas sa mu občas zasekával, no muž ďalej rečnil, miestami si prehrabol krátke vlasy na vrchu hlavy akoby tam bolo niečo, čo tam byť nemalo. Na zdesenie troch zvyšných mužov vytiahol ruženec a začal sa modliť. Potom odišli akoby sa nič nestalo, špinavé oblečenie sa spojilo so zemou a vzďaľujúci sa duch odrazu mal oblečenú jednoduchú ľanovú tuniku s opaskom.

-Ja... Erik, prepáč, všetko ti vysvetlím.-

Erik toho nepotreboval mnoho na vysvetlenie. Malý červenovlasý mužík s pehami bol drak a teraz si prehryzol peru.

-Erik, prosím, povedz niečo.-

Nepasoval mu tam Caedyrnov brat, hovoril predsa niečo o jeho bratovi. Ten malý mních bol zjavne tretí kresťan z dedinky. A tiež mu tam nesedela tá úprimná zlosť, s ktorou bol Caedyrn schopný nakopať boha. Na druhú stranu bol drak, možno pre drakov to je jednoduché. Teraz mu tá pera krvácala.

-Erik, ja... prosím, prepáč mi to. Len niečo povedz. Nakrič na mňa, pýtaj sa, pošli ma preč, čokoľvek! Neznesiem ten pohľad. Neznesiem tvoje modré oči. Prosím.-

Ten mních. Čo im povedal, že dokázal utíšiť oheň a temnotu samu?

-Hovoril som ti, že je nebezpečný. Nepočúval si ma. Nikto nikdy nepočúva hovoriaceho koňa.-

-Je dôvod prečo kone nehovoria,- odvrkol Caedyrn.

-Ty drž hubu, jašterica.-

-Jedným z dôvodov, je, že sú na to príliš sprosté, ale tebe to zjavne nebráni,- pokračoval ignorujúc poznámku približujúceho sa koňa.

-Buďte ticho, obaja.-
Erik premýšľal. Pred dvomi rokmi sa vydal na cestu z rodného mesta. "Ak sa za tri zimy nevrátiš s hlavou draka a rukou ženy, nemám syna." Tak zneli posledného slová jeho otca, keď ho vyhadzoval z domu. Nikto sa nesmel dozvedieť, že veľký Orm Železný načapal svojho jediného syna s mužom v posteli. To najbližšie k splneniu jeho úlohy bol magický kôň, ktorého našiel po ceste.

-Dobre, vysvetli mi to.-

Caedyrn sa strhol, ale začal rozprávať.
-Mal som dvoch bratov. Jeden odišiel k Bulharom a tam spí pod vežou. Druhý bol tu a plienil osady, pokiaľ mu nezaplatili. Kto mohol, z tejto oblasti odišiel, ostala len pustatina, holé skaly a bytosti, čo sa ukrývajú pred denným svetlom. Posledná dedina. 37 ľudských životov.-
Jeho oči boli bez farby. Erik vedel, o ktorej dedine hovorí, no jeho tón hlasu sa veľmi odlišoval od predchádzajúceho príhovoru. Žialil.
-Počul som ich kričať. Deti. Boli tam malé deti. Videl som svojho brata ako na jeden výdych spálil pole, ktorým utekali. Chcel som ho zastaviť. Bolo neskoro. Z celej tej dediny prežil len jeden chlapec, ktorého odviedli leto predtým. A vtedy prišiel on. Dragomir. Bol to bôžik, čo udržiaval mier. Dragomir- drahý, vzácny mier, či svet- udržiavateľ rovnováhy. Svoju moc minul na to aby zabil môjho brata, ja som ušiel. Nie nadlho. Nikdy si nepohnevaj bohov, sú vytrvalí. Dragomir ma našiel, snažil som sa mu vysvetliť moju situáciu, ale kto by počúval draka, ktorý vedľa spáleniska tvrdí, že on to nebol. Uväznil ma v ľudskej podobe a zmäteného, bezvládneho ma nechal umierať.
Bol som tam, snažil som sa pochopiť ako fungujú nohy, ktoré sa ohýbajú úplne inak, než tie moje, snažil som sa dýchať, no pozostatok mojich dračích žliaz ma pálili, nedovoľovali mi nasať toľko vzduchu koľko som potreboval. A on ma pozoroval z tieňov.
Vtedy ma našli tie beštie, ale rýchlo zistili, že na pitie im nebudem, tak si ma zavesili. Ako ozdobu, ako trofej. Ako ukážku, varovanie. Dragomir im to pošepkal. Bol som tam roky. Myslel som, že som stratil vôľu žiť, že nič nemá zmysel. Ale, Erik... Je mi to ľúto.-
Caedyrn klesol na kolená, záplava medi mu zakryla tvár.
-Keď si mi dovolil s tebou ostať. Keď si mi povedal aby som nešiel. Erik, si jediný dôvod prečo žijem, prečo som schopný cítiť. Prebudili sa vo mne city, medzi nimi aj zlosť. Zlosť na Dragomira... Tak ako ty musíš mať zlosť na mňa. Som drak, odporný tvor. Ľudia, hrdinovia zabíjajú takých ako som ja právom. Erik, prosím. Zabi ma, ja už neznesiem byť sám. Ten mních mal pravdu, nikto by nemal byť nechaný osamote. Ak máš v sebe čo i len trochu ľútosti, zabi ma pred tým, než odídeš.-
Čelom udrel o zem, zvíril sa prach i trocha popola.

"Ak sa za tri zimy nevrátiš s hlavou draka a rukou ženy, nemám syna."

-Keď umriem, zruší sa aj kliatba. Dračie šupiny a kosti predáš za celkom dobrú cenu, stačí ti ďalej pokračovať ako sme mali v pláne, dostaneš sa k obrovskej rieke a po tej sa proti prúdu dostaneš i k bohatým mestám. A počul som, že dračie šľachy sú tiež na niečo dobré. Len prosím never tým báchorkám o tom, že podporujú mužnosť,- hovoril do zeme.

-Na čo čakáš, Erik? Je to monštrum, nech si hovorí čo chce,- Pferd zdvihol nohu aby pod svojím masívnym kopytom prikvačil druhého muža k zemi.

Caedyrn sa nebránil, len s tichým výdychom objal zem a čakal na svoj rozsudok. Mlčal. Naposledy zdvihol svoje oči, boli modrasté a zaplavené slzami. Pery mal vyschnuté a krvácali.

Erik zdvihol svoj meč do vzduchu. Celý život ho učili o hrdosti, cnosti, o tom, čo je správne a čo nie. Draky boli odjakživa nepriateľom ľudstva. Boli zlo. Boli to čo je nesprávne.

"Ak sa za tri zimy nevrátiš s hlavou draka a rukou ženy, nemám syna."

Ariho miloval a jeho otec ho nechal popraviť. Prinútil ho, nech sa díva ako mu jeho ryšavá hlava skĺza z ramien. Musel počúvať ako sú všetci pobúrení, otec z Ariho urobil zločinca, obvinil ho z činov, ktoré by nikdy nevykonal, len aby ho mohol popraviť hneď na svitaní. Ari nikdy nič zlé neurobil. Ale Ari bol človek a neklamal mu, nič mu nezatajoval. Ari nebol drak.

Erik sa znova zahľadel do nebies. Meč ho oslepoval, zdalo sa, že sa na ňom vynára krv všetkých, čo ním zabil. Ľudia, monštrá. Toľko krvi prešlo tým mečom a toľko ešte prejde. Začali sa mu triasť ruky, no len zbraň pevnejšie zovrel.


Čepeľ dopadla.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama